Profil: Zbigniew Rybczyński

Na scénu poľského experimentálneho animovaného filmu vstúpil Zbigniew Rybczyński začiatkom 70. rokov. Vyštudoval kameru na známej filmovej škole v Lodži (PWSFTviT), neskôr v avantgardnej skupine Warsztat Formy Filmowej a v spolupráci so štúdiom Se-Ma-For začal experimentovať s filmovým médiom, ako to naznačil už debutom Kvadrát (1972) a filmami ako Polievka alebo Nová kniha (obe 1974). Na stredoeurópske pomery dokázal neobvyklým spôsobom premeniť pozíciu tradičného filmového tvorcu – zaradil sa k tej menšine filmárov-inžinierov, ktorí sa v záujme „zbližovania“ techniky, vedy a umenia venovali filmovej/video tvorbe prostredníctvom ich neustálej technologickej inovácie.

Cestu do sveta otvorilo Rybczyńskemu Oscarom ocenené, ešte pracne pixilované Tango (1980). V priebehu 80. rokov, emigrujúc cez Rakúsko do USA, sa stal príkladom odvážneho tvorivého objavovania prechodov od analógového k digitálnemu obrazovému vyjadrovaniu. Je považovaný za priekopníka artového využitia japonského formátu high vision (HDTV). Ovládnutie technológie, najmä kľúčovania, v jeho krátkometrážnej (videoklipovej) tvorbe na seba hneď upozorňuje, pričom sa nestáva samoúčelným, len na efekt. Za vrchol jeho tvorby sa práve preto považuje film Kafka (1992), jedna z mála realizovaných častí francúzskeho projektu seriálu Audiovizuálnej encyklopédie. Zdokonaľovanie techniky využíva Rybczyński predovšetkým na zmnožovanie našej obmedzenej perspektívy videnia, na „geologické“ rozvrstvovanie obrazov (Virilio) a tým na odkrývanie ich skrytých/netušených súvislostí. Protodigitálne „rozkladanie“ pohyblivého obrazu, ako aj filmovej/kultúrnej pamäti, tak ideálne reprezentujú Schody (1987), v ktorých skupina amerických turistov (kľúčovaním) vstupuje do filmu Krížnik Poťomkin (1925) Sergeja Ejzenštejna, aby si scénu na odeských schodoch užila a nafotila/nakrútila pekne zvnútra.

Rybczyńského fascinuje množenie, prelínanie obrazových vrstiev, neustále prehlbovanie a otváranie obrazu kontinuálnymi kamerovými jazdami, mobilným rámovaním. V jeho filmoch často absolvujeme prehliadkové okruhy ľudským životom (videoklip Imagine, 1986) alebo historickým obdobím (Orchester, 1990). Spomínané Tango nie je len prehľadom opakujúcich sa typických každodenných dejov v jednej izbe, ale aj pamäťovým záznamom jednej hlavy, retrospektívou (pohybu, rutiny, praxe) jedného ľudského života.
Technika je pre Rybczyńskeho predovšetkým nástrojom imaginácie, možnosťou nekonečného formovania či odkrývania ne-známych priestorov individuálnej i spoločnej, kultúrnej pamäti človeka.

Sobota/ 13.8. – 14.00 – Centrum mestskej kultúry