To, čo sme si zvykli nazývať rómska otázka, či ešte horšie: rómsky problém, je tu v takej či onakej podobe už od nepamäti. Je to naozaj húževnatá záležitosť, míňa sa desaťročie za desaťročím a nič... Niekedy sa dokonca zdá, akoby tie veci boli ešte zauzlenejšie ako pred časom. Svetová kinematografia sa s touto témou pohráva či borí už dlho. Vtipne, priam cimrmanovsky zodpovedá zložitosti sociálnej situácie a následnej umeleckej prezentácie Rómov takýto fakt: prvý film o Rómoch vznikol v roku 1894, teda ešte pred vznikom kinematografie (v dielni Thomasa Alvu Edisona).
Výber slovenských dokumentárnych filmoch na prvom zimnom ročníku Štyroch živlov si určite nerobí nárok na všeobecne platnú reprezentatívnosť, no aj napriek tomu možno v ňom vybadať istý historický oblúk a nájsť v jeho príbehoch základné línie, ktoré sa pri zobrazovaní Rómov v jednotlivých snímkach viac-menej opakujú.
Spomínaným historickým oblúkom mám na mysli pohyb, akým naša kinematografia zverejňovala postoj verejnosti aj predstaviteľov štátu k Rómom a ako naň reagovala. Z filmu Dimitrija Plichtu Upre Roma (1955) sa zdá, že správnou cestou zlepšenia postavenia Rómov je, jednoducho povedané, na jednej strane ich zmúdrenie, na druhej strane naša väčšinová tolerancia, trpezlivosť a pomoc. Neskôr vzniklo niekoľko snímok na rómsku tému, ktoré nepokryto a na plné ústa vyznávajú jedinú správnu cestu – úplnú asimiláciu, totálne opustenie starého života. Ako zástupcu takýchto filmov sme vybrali dokument Pavla Benca Žijú vedľa nás (1974), ale je ich o niečo viac, napríklad: Zbohom Péro (Ladislav Kudelka, Miroslav Horňák,1960), Cesta (Otakar Krivánek, 1966), Žijú v budúcnosti svojho rodu (Ladislav Kudelka, 1962), Komplexná čata (Štefan Kamenický, 1977), Kým prejdeme do nového (Igor Dobiš, 1979), Biela cesta vedie z osady (Pavol Benca, 1978)... Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia Mišo Suchý nakrútil absolventský film na Vysokej škole múzických umení Šiel som dlhou cestou (1988) a nahryzol tak novú etapu pohľadu slovenských filmárov na Rómov. Začalo sa menej odsudzovať a viac sa približovať, začalo sa prestávať s tendenčnosťou, začal sa pokus o pravdivosť. Dve posledné tu prezentované snímky, horúca súčasnosť, stoja zatiaľ na konci Mišom Suchým otvorenej cesty. Daniela Rusnoková ponúka v svojom (tiež absolventskom) filme O Soni a jej rodine (2006) „záznam“ z niekoľko rokov trvajúceho vzťahu s rómskou ženou, otvorenosť a intimita tohto diela akoby stála na celkom opačnom brehu „socialisticky pozitívnych“ dokumentov – odkrýva celkom iné obzory.
 

 

 

Inscenovaný dokumentárny film o novom živote Rómov-Cigánov. Čas ukázal, že predsavzatia o občianskej plnoprávnosti neboli naplnené. Film bol vyrobený pre Povereníctvo zdravotníctva. 

V periodiku Filmový přehled (10/1956) je o filme Upre Roma napísaný takýto oficiálny text distribútora: „Slovenský středometrážní film o novém životě cikánských občanů naší republiky. Civilisace zasahuje nezadržitelně do cikánských dědin a vyhlazuje nemoci i bídu. Mají blíže ke škole, k lékaři i k ostatním lidem. Na jejich straně je zákon i právo. Patří jim zdravý a šťastný život jako všem občanům naší republiky. (…) Tento středometrážní film je určen pro nejširší distribuci, zvláště však tam, kde žijí občané cikánské národnosti. Je dokumentem toho, že v naší socialistické vlasti slouží lékař všem a všude, a to i tam, kde musí napřed bojovat s nevzdělaností, pověrou, bázní.“ Aké by to bolo pekné, keby to bola pravda. Lenže žijeme vo svete, kde sú deklarované slová niekedy na hony vzdialené ľudským skutkom a schopnostiam. Plichtova snímka filmovo zaujímavo rozpráva príbeh dvoch mladých rómskych rodín. V prvom prípade – na pokyn otca, ovplyvneného phuri daj, rómskou kmeňovou vedmou – odmietne otec dať svoje deti zaočkovať, a keď dievčatko ochorie, snaží sa chybu napraviť. V druhom prípade lekár pomáha nastávajúcej mamičke. Režisérova dcéra Jana presne vystihla Plichtov postoj k tvorbe, ktorý sa odzrkadľuje aj vo filme Upre Roma: „...je to o krehkosti citov a ľudských vzťahov vôbec. O tom, že tí najslabší z nás potrebujú najviac porozumenia a lásky. Je to aj o tom, že treba hrať za každých podmienok poctivú hru, byť náročnejší k sebe ako k iným. Inak ten náš život za veľa nestojí.“ 

Upre Roma
REŽISÉR: Dimitrij Plichta
ČSR, 1955, 33 min.

 

Osobné výpovede troch rómskych väzenkýň sa striedajú so zábermi „špinavého“ života v osade. Príkladní sú iba tí asimilovaní Rómovia. Socialistický štát robí všetko správne, ale aj tak... Len málo sa mení. Film bol určený pre potreby komisie vlády Slovenskej socialistickej republiky pre otázky cigánskych obyvateľov.

Čo nám chcel natlačiť do hláv tento film? Hlas komentátora na začiatku hovorí: „Naša spoločnosť poskytuje cigánskym občanom rovnaké možnosti ako všetkým ostatným občanom. Napriek tomu cigánsky problém sa stal na Slovensku nielen problémom kultúrnym a sociálno-ekonomickým, ale prerástol vo vážny spoločensko-politický problém.“ No, a keď rómski spoluobčania urobia to a to a to a už nebudú robiť hento a hento, všetko sa dobre skončí, už „prestanú žiť vedľa nás“ a budú žiť „medzi nami“. Nalinkované, poukázané prstom, vstupné dáta zrátané. Na zjazdových a komisiových papieroch to vychádzalo presne. Tak prečo nie v realite? Preto, lebo tie vstupné dáta boli fakt vycucané z prsta, či skôr z dutých ideologických hláv. Film dokazuje svoju pravdu na troch osobných príbehoch rómskych žien, ktoré sa ocitli za mrežami. Lenže tie tri príbehy vypovedajú v neprospech štátom nariadenej línie. Helena, odsúdená za príživníctvo, lúpež, túlanie, žila v detskom domove. Keď mala 18 rokov, štát ju poslal na ulicu a ďalej sa o ňu nestaral. Žiť v osade s rodičmi už nedokázala, lebo bola zvyknutá na iný štandard – tak sa šla túlať a predierala sa životom, ako vedela. Ale film chváli výchovu detí v detských domovoch, popiera ich vykorenenosť, citové strádanie, frustráciu, inštitúciou automaticky narušenú ľudskú identitu, depriváciu... Dva ďalšie príbehy, predstavené vo filme, sa snažia vinu za uväznenie bezozvyšku zvaliť na fakt, že ich aktérky sú Rómky. Helena sa do basy dostala za príživníctvo, zlodejinu a útek z domu. Utiekla z domu, lebo jej otec zabil jej mamu, keď tá bola v deviatom mesiaci tehotenstva. Súvisí to s rómstvom? Zuzanin príbeh je naozaj krutý. Domáce násilie bolo u nich na dennom programe, manžel, opitý, Zuzanu bíjal a týral. Ona v záchvate zúfalstva a bezmocnosti zabila svoje dieťa. Hlas sa jej zadrháva, keď na to spomína. Čo má jej príbeh spoločné s rómstvom?

Žijú vedľa nás
REŽISÉR: Pavol Benca
ČSSR, 1974

 

Šiel som dlhou cestou je absolventským filmom dokumentaristu a fotografa Miša Suchého. Ten v rámci spoznávania východného Slovenska, odkiaľ pochádzal jeho otec, nemohol obísť rómske osady. Tento dokument je práve o nich, o rómskom svete, o snahe nahliadnuť doň, no zároveň vypovedá o totalitnom režime vo východnej Európe. Suchý sa snaží zachytiť surovú realitu, momenty, ktoré jasne vypovedajú o situácii v osadách, no zároveň sa nebojí experimentovať a zaradiť do filmu napríklad aj fotografie.

Džavas mange dlugone dromeha
REŽISÉR: Michal Suchý
ČSSR, 1988, 27 min.

 

Film je pútavým obrazom ženy s neľahkým osudom. Ukazuje možnosť, ako sa citlivo priblížiť k cudziemu človeku, popisuje však aj súčasnú situáciu Rómov (nielen) na Slovensku. Soňa Pokutová žije v pasci. V totálnej sociálnej a rodinnej pasci. Vymaniť sa z nej je vlastne úplne nemožné. Má naozaj mnoho detí, má muža-pijana, sú veľmi chudobní, žijú v chatrči na zaplakanie v závalovom pásme pri obci Rudňany. Soňa je unavená tehotenstvami a pôrodmi, staraním sa, neustálym nedostatkom. A ešte jedna vec, paradoxne, prehlbuje Sonine nevýhody – je inteligentná, premýšľa, to, že ju život vlečie tam, kam nechcela, ťažko znáša. Šepotavé záznamy jej názorov a odpovedí, ktoré zaznievajú vo filme, človeku zaliezajú pod nechty a kožu ako tuhý mráz. 

Historici vedia, že Rómovia zažili morálny a telesný útlak v rôznych farbách: feudálne zotročovanie, nacistické vyvražďovanie, komunistické asimilačné inžinierstvo, súčasná diskriminácia. Sociológovia vedia, že postoje Nerómov k Rómom tvoria akési alternatívne politické či ekonomické dejiny. Filozofi vedia, že dejiny marginálnych skupín osvetľujú praktiky držiteľov moci. Rómovia vedia, že čokoľvek nájdeš dole po prúde, muselo sa tam dostať už predtým.

O Soni a jej rodine
REŽISÉRKA: Dana Rusnoková
SR, 2006, 35 min.