Iné vízie SK

Po minuloročnom štartovacom ročníku slovenskej časti súťažnej prehliadky Jiné vize, je tu druhý ročník a nové očakávania, čo prinesie, nakoľko prekvapí, koľkých priláka vízia konfrontácie s českým prostredím... Skepsa, ktorú pred rokom naznačil Martin Kaňuch, pretrváva, čo však neznamená, že by na Slovensku nebol žiaden tvorivý potenciál. Prihlásený počet 16 diel nie je síce žiadne terno – medzi nimi aj naďalej chýbajú mená na slovenskej scéne etablovaných vizuálnych umelcov strednej generácie –, netreba však vešať hlavu, keďže zhromaždená vzorka mladých umelcov (do 35 rokov) má čo ponúknuť.

Do užšieho výberu som sa rozhodla vybrať 8 videí – za hlavné kritérium som si určila koncepčnú vyjasnenosť a kompaktnosť výsledného tvaru. Vypadli videá, ktoré pôsobili skôr ako cvičenia na zadanú tému a techniku (autoportrét, morfing, animácia), uspokojili sa prílišnou opisnosťou či ideovou prázdnotou, prípadne, ako pokus o naratívny žánrový film by sa hodili do inak nastaveného festivalu (napr. Brněnská šestnáctka). Vo finálnej zostave tak nájdeme ako (zdanlivo) jednoduché a hravé videá (Chaos/Order, Calibration), tak i názorovo a formálne zrelé autorské koncepcie (Dôvod zostať, Nylonové súvislosti), poeticko-meditatívne úvahy (Krajina zoomu, Paradoxical Happiness 2) a priestorové interakcie a intervencie (PRIVÁTe, S Valie).

Pohľad na prihlásené filmy a zostavené pásmo prináša zaujímavé zistenie: prevahu autoriek. Náhoda? Alebo je za tým prefeminizovaná oblasť kultúry a umenia, na ktorú, a jej dôsledok – prekarizáciu, poukazuje Jana Kapelová vo svojej kolektívnej performancii? Napokon, umelecká prevádzka, sociálna (dobrovoľnícka, integračno-vzdelávacia, terapeutická...) sféra (Daniela Krajčová), aj téma identity, telesnosti a tela, hoc aj toho virtuálneho, nebiologického (Dominika Koššová) sa zvyčajne spája s „typicky ženskou agendou“. Chtiac-nechtiac nás teda spája neviditeľné nylonové vlákno.

„– Nylonový mesiac, – opakoval(a), ale tentoraz to znamenalo iba PROJEKT. Možno Ju prizvú k realizácii konečnej verzie. A keby aj nie... Zabubnoval(a) po ráme, túžil(a) mať pred sebou pauzák a svoje dobré rysovacie náčinie. Zapálil(a) si ešte raz a potom už temer bez myšlienok pozeral(a) hore k žltej guli, tvaru všetkých tvarov.“ (Jaroslava Blažková, E.F.)

Eva Filová

Krajina Zoomu
Martin Zlievsky, 2017, 14 min.

Fotografovaním a zväčšovaním povrchu vecí sa pred pol storočím Antonioniho filmová postava, fotograf Thomas, snažila objaviť to, čo sa skrývalo za nimi. Zväčšovanie odhaľovalo, ale zároveň aj znejasňovalo. Analógovú zväčšeninu s jej charakteristickým zrnovým šumom nahradil digitálny makrozoom s geometrickými počítačovými pixelmi. Taká je krajina Martina Zlievskeho, ktorá v oku diváka plynie ako elektronická, binárna rieka či dážď, rotuje a mení sa na záhadné geometrické obrazce.

Chaos/Order
Kriss Sagan, 2017, 2 min. 

Ako by dnes mohli vyzerať kedysi dávno na filmový pás priamo maľované farebné škvrny a plochy od Lena Lyea? Napríklad, ako počítačové obrazce roztancované v rytme nie karibského jazzu, ale elektronickej, atmosférickej až hypnotickej hudby. 

PRIVÁTe
Dominika Koššová, 2017, 13 min. 

Jeden byt a niekoľko jeho obyvateľov. Komunitné bývanie transponované do pohybovej performancie. Situácie, ku ktorým dochádza v stiesnených spoločných priestoroch a ešte v menších súkromných miestnostiach.Kde začína a kde končí verejný a privátny priestor?

S Valie
Dominika Koššová, 2016, 34 min. 

Kto by nepoznal rakúsku vizuálnu umelkyňu Valie EXPORT a jej telesné konfigurácie zo 70. rokov, v ktorých svojim telom kopírovala, ohraničovala a vymeriavala časti mestskej architektúry? Dominika Koššová si ako „gúgl-júserka“ privlastňuje vybrané figúry, oslobodzuje ich od ich pôvodného feministického kontextu (variabilného, prispôsobivého, poddajného ženského tela podriadeného dominantne mužskému verejnému priestoru) a ich prostredníctvom skúma (meria, obsadzuje) priestor internetového interfejsu. Video je súčasťou voľného triptychu: S Marinou (Abramović) a S Bruceom (Naumanom).

Calibration
Andrea Uváčiková, 2017, 4 min. 

„,Abstronika‘ je něco, co by Lewis Carrol nazval kufříkovým slovem. Skládá se z první poloviny slabik slova ,abstrakce‘ a druhé poloviny slabik slova ,elektronika‘. Písmeno ,r‘ je, šťastnou náhodou, pantem obou částí.

Tento výraz, ,abstronika‘, mi doporučil Albert Tomkins a příhodně značí následující skutečnost: dnes je umělec schopen esteticky manifestovat a ukazovat jinak neviditelné události subatomárního světa, ovládat je a pomocí filmu organizovat do zajímavých a smysluplných vizuálních zážitků.“

Mary Ellen Bute, Abstronika (1954)
Citát je z: Manifesty pohyblivého obrazu: barevná hudba, PAF 2010, s. 49

Paradoxical Happiness 2
Milan Mazúr, 2017, 9 min. 

Autor pokračuje v hľadaní paradoxných podôb šťastia, mixuje obľúbené zábery z depa F1, simulovaných havárií s testovacími figurínami a divokých šeliem, pričom na vypäté, nebezpečne pôsobiace situácie hľadí čisto estétsky, zasadzuje ich do snovej štruktúry – medzi spiacich, relaxujúcich ľudí. Meditatívne spomalené výjavy sa akoby vynárajú zo stratosféry a evokujú známe scény – od Warhola (Car crash) a Markera (Rampa), cez Kubricka (2001: Vesmírna odysea), Cronenberga (Crash), až po Triera (Melanchólia)...

Dôvod zostať
Daniela Krajčová, 2016, 52 min. 

Šesť príbehov, šesť intímnych portrétov imigrantov a imigrantiek, žiadateľov o azyl na Slovensku. Daniela Krajčová sa téme spoločensko-sociálneho vylúčenia venuje dlhodobo – na báze participatívnych aktivít, kresieb a videí. Príbehy rozvíja formou animácie, v ktorej vrství postavy (ich túžbu, beznádej, osamelosť) so známym mestským (bratislavským) prostredím, čím vzniká kontrast medzi vnútorným a vonkajším svetom, resp. jeho fasádou ako ťažko prekonateľnou bariérou so spletitým byrokratickým systémom a prevládajúcou nedôverou.

Nylonové súvislosti
Jana Kapelová, 2017, 16 min. 

Jak se žije... vyštudovaným umelkyniam a historičkám umenia? Nie, nejde o novú časť obľúbeného televízneho cyklu. Jana Kapelová sa inštitucionálnej kritike venuje programovo (napr. videoinštalácia Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2012/2013), tento raz siahla po téme prekarizácie – ekonomickej neistoty, ktorú zažívajú najmä ženy v prefeminizovanej, spoločensky a finančne nedocenenej oblasti kultúry. Podobne ako pri Kunsthalle, ide o simulované dialógy poskladané z reálnych výpovedí žien-kolegýň, prenesené do formy kolektívnej performancie.