Iné vízie SK - vyhodnotenie súťaže a projekcia

Bez ľudí
(píše András Cséfalvay, kurátor 3. ročníka súťaže Iné vízie SK)

Niekto sa pozerá a dalo by sa povedať, že je to objektívne oko, ktoré raz lieta, inokedy stojí úplne pevne. Pozorné oko podobné tomu nášmu, ale aj nie, lebo sa nesústredí na tváre, na figúru, ani na pohyb. Evolučné vybavenie tohto tvora nebezpečenstvo v človeku nerozoznáva a dokonca je voči prítomnosti človeka indiferentné. Nie je to kamera sama, kamerou niekto hýbe. To, že nejaká motivácia existuje, je jasné. Ale aká motivácia? Nejaký výskum?

Vybranými video prácami pre tohtoročné Iné vízie SK tiahne spôsob pozerania na svet, ktorý nie je ani mechanickou kamerou, ani subjektívnym ľudským pohľadom.

Pozeráme sa na svet z pohľadu entity, ktorá je mechanická, no nezaberá miesto. Je inteligentná, hoci to, čo je živé, ju nezaujíma viac než to, čo živé nie je. Vo videách sa nachádzajú postavy (alebo možno len telá), ktoré zo záberov vychádzajú či odchádzajú. To, čo robia, je niekedy dôležité a niekedy vôbec nie. V niektorých momentoch by sa tieto obrazy dali identifikovať ako post-apokalyptické – obrazy doby po ďalšom veľkom nastávajúcom vymretí živočíchov na zemi. Kladiem si otázku, čí je to pohľad… Kto sa pozerá po tom, čo my ľudia už nie sme? Aká inteligencia pláva, plachtí bez tiaže v priestore so záujmom a motiváciou? V inom filme si uvedomujem, že tento pohľad neexistuje vyslovene až po tom, čo tu nebudeme, ale je prítomný už teraz. V záberoch sú ľudia a objekty často na rovnakej úrovni. Hybridy, objektovo-živé tvory spolu s húsenicami, morom igelitu, strojárskym mechanizmom alebo animovanými pandami.

Tento pohľad ma zaujíma, lebo po objektívnom oku nezainteresovaného vedeckého experimentátora zo 17. storočia a po nezainteresovanom oku dokumentárnej kamery, ktoré väčšinou ukrývajú ospravedlnenia antropocentrizmu, je to nový, subjektívny, a predsa nie celkom antropocentrický pohľad, ktorý (hoci stále skôr metaforicky) umožňuje myslieť a predstavovať si iné myslenie, inú fantáziu. Oproti objektívnej kamere neodhaľuje pravdu, ktorá dorazila na objektív a tým podčiarkuje stálosť faktov. Skôr naopak, ukazuje fragilné fakty žijúce vo forme vzťahov. Ak existuje motivácia ich vidieť, sú tam. Kým ľudia majú motiváciu tak a tak kategorizovať svet, tie kategórie sú reálne. Ale je ten náš jediný spôsob kategorizácie? A čo teda bude po nás? Nechcem povedať, že je možné sa zbaviť antropocentrizmu, no pri tých filmoch sa niečo zjavuje, niečo je  možné tušiť… Ide o strojové videnie? Alebo niečo úplne iné? Neviem.

Vladimír Havrilla: Pandy cartoon
Martina Štammová: Sen
Michal Žilinský: Aula: Areál univerzálnej latencie

Neprítomnosť kamery a beztiaž sa v prvých troch filmoch tohto výberu dá pripísať používaniu 3D animácie. Nový pohľad je tak kontrolovaný aj komponovaný autorom, avšak niekedy (práve v dôsledkov limitov nástrojov) sa ocitáme v nepríjemnom, nepoznanom a znepokojujúcom svete. Napriek vtipu Havrillovho videa je loopovaný pohyb ženskej figúry a pánd znepokojujúci. Sú tie telá úplne zbavené dôstojnosti, života? Skončíme takto alebo nás vídí niekto už teraz?

Vo filme Martiny Štammovej je možné, že za surovosť animovaného filmu môžu limitované skúsenosti s 3D animáciou. Nedá sa však nepripomenúť, že pomerne jednoduchý príbeh sna o raji, ktorý sa na konci ukáže ako mŕtva príroda a ilúzia, je po celý čas sprevádzaný odosobneným ale zvláštne zameraným pohľadom. Áno, zničil si si svet - konštatuje pohľad postavy vo filme. Postava je sklamaná a my sa naďalej pozeráme na mŕtve konáre. Neviem, ako rozlišovať živé a neživé.

Neviem, do akej miery to bola snaha animátorky, ale niečo sa možno aj mimovoľne v tej chladnosti a jednoduchosti odokrylo.

Videopásmo Michala Žilinského je meditáciou nad rozkladom. Rýchlym rozkladom biologickej hmoty a pomalým rozkladom plastov či ropy. Hoci je komponovanie obrazu a 3D pevne v rukách majstra, stále pláveme a približujeme sa k mikroskopickej blizkosti, aby sme sa oddialili na desiatky metrov. Ani tu sa nepozerá človek. Je to niečo malinké… robotická mucha alebo takto sa pozerá boh?

Katarína Karafová, Michal Huštaty: Model Situations I. - XIII. The Art of Documentation
Pavlína Fichta Čierna: Moje nanostroje alebo tajné pravidlá o povahe súkromných úvah

Dielo Kataríny Karafovej a Michal Huštatyho je teoretizujúce a reflektujúce video, ktoré rozoberá práve rámcovanie pohľadom. Výroky o dokumentovaní performance podporujú závislosť videného a toho, čo vykonáva pohľad. Pozerá sa. Niečo robí. Video ukazuje v prvom rade ľudí, ktorí vytvárajú vzťahy s objektmi, ne-ľudmi a v kontexte ostatných videí sa mi vynára problematika preformovania faktov a konštruovanosti ľudského pohľadu. To, čo vidíme, je motivované tým, čo chceme a čo je pre nás užitočné vidieť.      

Vo videu Pavlíny Fichta Čiernej je stredom záujmu umelcovo telo. Ale aj pri tomto filme mám pocit, že ten pohľad má nejakú motiváciu. Pomáha tomu zvuková stopa, výskum tela, dýchania, pohybu, ktorý nevykonáva ďalší človek, ani kamera na statíve. Ten tvor niečo chce, niečo sa chce dozvedieť, porovnáva vzory správania. Môže to celé takto vidieť jeden zo žeriavov? Všetko sa javí ako vzťahy. Celky, ktoré sa javili ako jednota, sa rozpadajú na fragmenty a veci, ktoré sa predtým javili ako rôzne, sa teraz spájajú a vytvárajú nové vzťahy, nové jednoty. Vytvárajú nové kategórie, nové fantázie. 

Stále však zostávajú pohľady bez ľudí.

ANOTÁCIE FILMOV

Pandy cartoon
Vladimír Havrilla, SK, 2018, 4min., OV

Štetec, tuš, papier, Pollock, dripping.

Sen
Martina Štammová, SK, 2018, 4min., OV

Matthewovi sa snívajú záhadné sny o krásnom lese. Keď sa zobúdza, nerozumie tomu, pretože v tej dobe už príroda nie je. Cestou do školy rozmýšla o tom, že by prírodu naozaj išiel hľadať. Nastávavnútorný spor, či ísť alebo nie, pretože nemôže porušiť pravidlá a musí dodržiavať školskú dochádzku, no rozhodne sa ísť. Prechádza dlhé míle, niekoľkokrát sa stratí, no nakoniec sa dostáva ku vieľu. Obzrie sa po svojej pravej ruke a zbadá les, ktorý je úpne mŕtvy, kvetiny sú vysušené, stromy polámané. Sklamaný sa vracia domov.

Aula: Areál univerzálnej latencie
Michal Žilinský, SK, 2018, 22min., OV

Areál univerzálnej latencie (Aula) je súčasťou veľkého, na seba nadväzujúceho systému špecifických miest, zakorenených v historickej realite prostredia lokalizovaného na severozápadnom Slovensku. Dominantou Auly je stavba - Dom, určitý druh rodinného pamätníka autora, kedysi romantizujúce miesto, teraz miazmou presiaknutá opustená ruina obklopená hnijúcim jablkovým sadom. Vonkajšie ľudské alebo prírodné nekoordinované zásahy Aulu organicky premieňajú a neustále aktualizujú. Aula tak funguje vo svojej zvláštnej „post-human“, latentne apokalyptickej biosfére. Realita procesov zrodu a rozkladu, neustále v Aule prebiehajúcich, znamená utópiu. Nejde o utópiu v zmysle nemožnej budúcnosti, ale o utópiu ako súčasnosť, v ktorej žijeme.

Model Situations I. - XIII. The Art of Documentation
r. Katarína Karafová, Michal Huštaty, SK, 2018, 14min., OV

Performance je umením dokumentácie.
Bolo by mylné domnievať sa, že performance začína a končí autentickou skúsenosťou. Performance je proces prebiehajúci medzi živou udalosťou, jej medializáciou a spätnou reflexiou. Originál performance teda nie je definitívnym produktom, je nahradený svojou reprezentáciou. Reflexia performance zároveň vo väčšine prípadov nenastáva na základe živej udalosti, ale až na základe jej archívnych pozostatkov, ktoré podnecujú proces interpretácie a rekonštrukcie.
Na tento proces upozorňujeme trinástimi modelovými situáciami. Vychádzame taktiež zo skutočnosti, že fotografické zachytenie performance nie je výhradne len reprezentáciou originálnej udalosti. Fotografia performance modeluje. Nie je ju tak možné vnímať iba ako sekundárnu reprezentáciu originálnej udalosti, ale ako performance ako takú. V tomto prípade sa použité fotografie stávajú performatívnym zdrojom poznania, na základe ktorých vzniká performatívna interpretácia ako originálna reprezentácia toho čo už neexistuje.
Performance je umením dokumentácie.

Moje nanostroje alebo tajné pravidlá o povahe súkromných úvah
Pavlína Fichta Čierna, SK, 2017, 8min. OV

Video voľne nadväzuje na aktuálne výskumy a posúva hranice ovládateľnosti a účinnosti pomyselných strojov v súčinnosti so „správne nastaveným“ či „správne používaným“ telom, v kontexte postmoderných úvah o funkčnosti, estetike a inakosti tiel. Vychádzajúc z faktu, že v niektorých teoretických prácach tretej vlny feminizmu (kyberfeminizmu) sú atribúty kyborga chápané ako špecificky ženské, komunikácia ako princíp sa tu posúva do intímneho priestoru tela.