Zrkadlo

Téma zrkadlo a film je zaujímavá z viacerých pohľadov. V prvom rade preto, lebo film na každého ako zrkadlo pôsobí: na plátne sa „vidíme“, môžeme sa tam „nájsť“, v zrkadlovom bludisku obrazov sa identifikujeme s postavami. Je to pravdaže trochu krívajúca metafora, ale v prípade filmu ide práve o kráľovstvo krivých zrkadiel.
Po ďalšie: či chceme alebo nie, kinematografia je v istom zmysle zrkadlom času. Dokumentárny aj hraný film zrkadlí vo svojej zmrazenosti nielen stav myslenia, poetiku a štýl používaný v období svojho vzniku, ale aj dobovú módu, jazyk, správanie.
A ďalej: zrkadlo je objekt, ktorý filmári radi používajú. Existuje prekvapujúco veľa filmov, kde hrá zrkadlo dôležitú úlohu. Umožňuje elegantný koncept obrazu v obraze alebo obraz zmnohonásobí, hrdina doň vstúpi alebo z neho vylezie, niekto sa v ňom stratí, cez zrkadlo sa dostane do iných svetov a vôbec je to vďačná a tajomná vec hodná zobrazenia.
A ešte ďalej: Letný filmový seminár 4 živly má desať rokov. To je už čas na bilancovanie. Takže jeho program je aj zrkadlom predchádzajúcich ročníkov, niečo sa zopakuje, niečo sa znásobí.
V roku 1927 napísal Jan Weiss poviedku Zrkadlo, ktoré sa oneskoruje. V tanečnej sále sa na veľkej striebornej hladine zrkadla so zlatými brehmi rokokového rámu odohrá pred očami postáv minulosť, uvidia, čo sa udialo počas niekoľkominútovej tmy… „A toto profanující, vražedně indiskrétní divadlo volným, rytmickým pohybem se neslo kupředu jako film.“
Prvá veta poviedky však znie: „Maškarní rej Klubu individualistů měl tentokrát podivuhodný ráz.“ 
Podivuhodné budú aj zrkadlové Štyri živly 2008.

Martin Ciel