4 živly - filmový seminár

Téma

Pamäť je znovuprežívanie situácií a emócií, ktoré sa už v minulosti odohrali. Evokácia dávnych dejov a svetov. Film je teda pamäťovou pomôckou. Je nosičom pamäte. A to v niekoľkých významoch.

V prvom rade ide médium pamäte. Film dokáže sprítomniť minulý čas, prináša na plátno minulosť. Teda presnejšie povedané jej interpretáciu. Ale to je v poriadku. Aj naša osobná pamäť je len interpretáciou, každý si pamätáme z tej istej situácie niečo iné. Koniec koncov iba časť toho, čo vnímame, vnímame našimi zmyslami a možno väčšiu časť vnímame z našej mysle, spomienok, asociácií. To potvrdí každý dobrý policajný vyšetrovateľ: koľko svedkov, toľko rôznych spomienok a výpovedí k rovnakému faktu „skutočnosti“. Film ako médium historickej pamäte je vecou zásadnou. Dokáže interpretovať minulosť. Dokáže meniť svet. Pretože fikcia dramaticky ovplyvňuje realitu. A netýka sa to len historických či dokumentárnych filmov, ale i filmov podľa tzv. skutočných udalostí či filmov politických a autorských.

Zaujímavou je aj oblasť skúmania filmu ako pamäti média. Film, ktorý spomína na kinematografiu, recykluje a simuluje ju, pohráva sa s ňou. Filmy o filme, filmy o filmovaní a experimentálne filmy zostavené z kúskov starých filmov či filmy o dejinách filmu – je ich veľa, i keď iste menej ako tých v prvom prípade. A zaujímajú nielen filmových teoretikov či kritikov. V mnohých prípadoch vzbudzujú nadšenie všeobecné a dokonca dlhodobé.

V neposlednom rade existuje množstvo filmov konkrétne o pamäti. Nejde len o notoricky známe diela, ktoré sa priamo zaoberajú týmto zvláštnym fenoménom ako povedzme na  živloch už kedysi prezentované Vlani v Marienbade. Je prekvapujúco veľké množstvo ďalších. A to nehovoriac o románoch. Proustovo monumentálne Hľadanie strateného času je napríklad celé o spomienke. To preto, lebo človeka od nepamäti pamäť fascinuje. Prisudzuje jej rôzne vlastnosti, odvoláva sa na ňu, neustále ju spochybňuje. A stále nevieme, čo tá pamäť vlastne presne je, i keď kognitívne vedy prinášajú stále nové a zaujímavé výsledky. Ktoré však na druhej strane čoraz viac zahmlievajú predmet svojho výskumu. A všetko to ešte viac komplikuje fenomén déja vu.

Ak sa vám teda zdá, že váš život je rušný asi ako mínové pole, treba skúmať dôsledne pamäť. Hlavne svoju a potom i pamäť druhých. A nebude sa vám taký zdať.

Netreba však zabúdať, že akékoľvek „čítanie“ a interpretovanie umeleckých či iných diel o pamäti je možné len v spoločnej sieti prijatých konvencií a neviditeľných riadiacich stratégií, ktoré určuje naša osobná pamäť.

Martin Ciel