4 živly - filmový seminár

Téma

Na prvý pohľad nedáva veľký zmysel, aby témou filmového seminára boli zmysly. Kinematografia ich predsa obsiahne iba dva z piatich. Ako sme zistili na dramatugických sedeniach, nie je to len o obmedzení audiovizuálneho média, ale aj filmov o zraku a sluchu je nepomerne viac, než o ostatných zmysloch. (V ostatnom čase sa na ne doťahuje chuť, čo však v čase samostatných variacich kanálov asi nie je prekvapením). Prepojenie zmyslov a živlov však existuje už od staroveku. Napríklad, Aristoteles sa domnieval, že jednotlivé zmysly sú založené na kombinácii štyroch živlov – zem, vzduch, voda, oheň, vďaka ktorým sme schopní vnímať okolitý svet. V skutočnosti sú zmysly kombináciou fyzikálnych a chemických reakcií, kedy podnety z vonkajšieho sveta podráždia naše receptory, ktoré o nich vyšlú signál do mozgu, ten signál, či viacero signálov spracuje a vyhodnotí.

Fakt, že človek má 5 zmyslov, je jedným z najväčších omylov, ktoré sme sa v živote naučili. V skutočnosti existuje viacero kategorizácií zmyslov, respektíve receptorov, ktoré zmysly sprostredkovávajú. Vo všetkých sa však zmyslov vyskytuje viac než päť. Receptory môžeme deliť podľa druhu podnetu na:

  • Chemoreceptory (vône, pachy, chute)

  • Fotoreceptory (svetlo, farba)

  • Termoreceptory (chlad, teplo)

  • Mechanoreceptory (hmat, poloha).

Iné delenie je zase založené na tom, či informácie, ktoré receptory prinášajú sú z vonkajšieho alebo vnútorného prostredia (extero a intero receptory). V súčasnosti teda nie je jasné, koľko zmyslov vlastne máme. Isté je, že ku klasickým – zrak, sluch, hmat, chuť, čuch treba priradiť minimálne hlad, smäd, bolesť, rovnováhu, termorecepciu, propriorecepciu (vzájomná poloha častí tela), či kinestéziu (svalové napätie). Niektoré zvieratá majú dokonca magnetorecepciu na vnímanie magnetického poľa. Pri širšom výpočte zmyslov začína byť aj ich zapojenie sa do vnímania filmového predstavenia jasnejšie. Vďaka propriorecepcii, rovnováhe a kinestézii si uvedomujeme, že sedíme na sedačkách v kine a nespadneme z nich, cítime, že v kinosále je teplo alebo príjemný chlad, vzduch je trochu vydýchaný, po čase nás môžu začať bolieť niektoré časti tela alebo sa ozvať hlad alebo smäd. Pri pohľade na nonšalantne zavesenú cigaretu v kútiku Belmondových pier môžeme dostať chuť tiež si ísť zapáliť. Samozrejme, najviac pracujú sluch a zrak. Veď film je audiovizuálne médium a napriek pokusom v minulosti (pohyblivé sedadlá, vypúšťanie vôní a pod.) ním zostal dodnes. A vlastne ani nie je nutné, aby bol niečím iným. Filmové umenie má totiž moc vyvolávať syntéziu – pri vneme jedného zmyslu vnímame zároveň iný, neprítomný podnet. Expresívny film vie navodiť pocit, že cítime ostrý zápach stredovekého mesta plného výkalov, odpadkov a potkanov alebo nám začnú tiecť slinky na delikatesy Uga Tognazziho.

Pri zostavovaní dramaturgie zmyslového ročníka 4 živlov sme sa nesnažili o výber filmov ku konkrétnym zmyslom – ono to v podstate ani nie je možné, lebo vnímanie a zmysly sú poprepájané. Ak je film, napríklad, o strate zraku, je zároveň aj o tom, ako sa svet vníma sluchom, hmatom, teplotou, či vôňou. Chuť tiež funguje len polovične, ak podnet zároveň nevnímame aj čuchom. Napriek tomu sa však dajú uviesť línie, ktorými sme pri výbere postupovali. Jednou z ich je „kontaktná“ línia, ktorá spája všetky tie polohové, pohybové a hmatové zmysly. Tá je predovšetkým o situáciách, v ktorých sú tieto zmysly vyostrené – pri športe, tanci alebo sexe. Chuť a čuch sú väčšinou spojené s jedlom a pitím, avšak aj „chutné“ filmy sa pohybujú od surealizmu, cez sociálnu komédiu až po obsesie a čierne tragikomédie. Potom je tu línia filmov, ktoré tematizujú konkrétne zmysly alebo ich stratu. Snažili sme sa o výber filmov, ktoré nielen hovoria o tom, aké je to byť slepý alebo hluchý, ale pracujú s tým ako s netypickým prvkom dramatickej zápletky, prípadne nechávajú diváka zažiť si pozíciu niekoho, kto je vo svete, ktorého komunikačným kanálom nerozumie. Napríklad film Klan tak nie je len filmom o sluchovo postihnutých, ale celý prebieha v znakovej reči, ktorej väčšina z nás nerozumie. Divák je teda postavený do situácie hluchonemých v našom uvravenom svete.

Okrem tematickej roviny je však pre nás na 4 živloch rovnako dôležitá formálna rovina – teda to, ako sa téma odráža v kinematografii na formálnej stránke. V tejto línii je téma zmyslov hotovým požehnaním – film experimentoval a experimentuje so svojimi hranicami a to najmä v rovine obrazu a zvuku, či už stavia na vzájomnom dopĺňaní sa týchto dvoch zložiek alebo ich kontrapunkte alebo pracuje len s jednou z nich. Už od počiatku kinematografie existovala metafora Kino – Oko, narážajúca na subjektivitu a objektivitu filmového záznamu, ich priznávanie, popieranie alebo zdôrazňovanie. Subjektívna kamera môže byť okom hlavného hrdinu a film je to, čo hrdina vidí (Dáma z jazera) alebo ju kameraman nosí pre dosiahnutie väčšej objektivity na pleci (Lisabonský príbeh). Film môže rozprávať bez dialógov (V tichu) alebo prostredníctvom hlučnej zvukovej stopy (Hluk zvuku). Film sa tiež, podobne ako iné vizuálne umenia, vie hrať s optickými ilúziami, meniť 2D a 3D perspektívu v dvojdimenzionálnej ilúzii priestoru. Vie podprahovo manipulovať a vplývať na zmysly tak, že si to ani neuvedomujeme. Hoci naratívny film využíva len niektoré ilúzie a technické prvky, experimentálny film je celý postavený na útoku na zrak a sluch a skúmaní hraníc vnímania. Aj preto na zmyslových živloch nemôže experimentálny film chýbať.

Pozrite si filmy, vypočujte masterclassy, vychutnajte piknik, ovoňajte a ohmatajte kinosály, precvičte si v tanci proprioreceptory a kinestéziu, jednoducho, užívajte si 4 živly viac než 5 zmyslami.

Zuzana Otchka Očenášová