Koniec koncov, úvod

Osmičkový rok otvára pochopiteľné otázky zmyslu rôznych, a nie vždy šťastných koncov v histórii Československa. Letný filmový festival Štyri živly oslavuje v tomto roku okrúhle 20. výročie a už od februára sme si začali pripomínať všetky jeho doterajšie, určite šťastnejšie začiatky a konce.

Máločo dokáže u filmového diváka vyvolať takú jasnú predstavu – a často aj pobavenie – ako konvencia šťastného ukončenia filmového príbehu. A máločo vo filme si dokážeme tak rýchlo spojiť predovšetkým s hollywoodskou filmovou produkciou. Všetci šťastné konce poznáme (potešia nás), ale vo filmovej histórii a teórii ide o zvláštny fenomén, ktorému sa pre jeho zdanlivú priehľadnosť ani nevenovala patričná kritická pozornosť. Rozhodne to nie je záležitosť len amerického woodoo. Šťastný koniec sa pravidelne považuje za štandard, resp. niečo predvídateľné, typické, nevyhnutné, požadované, očakávané, zvyčajné. A zo všetkého najviac: klišéovité. V hollywoodskom filme naznačuje všadeprítomnosť happy endu David Bordwell, keď konštatuje, že v stovke náhodne vybraných filmov viac ako šesťdesiat na konci použilo obraz zaľúbenej dvojice, alebo sa skončilo inak optimisticky, bezstarostne, pozitívne (vyliečenie, výhra, únik, sloboda, nová cesta).

Ukončenie filmu pritom nemusí byť len konvenčné a pozitívne vyladené. Dokonca aj v hollywoodskej klasike to nemusí byť jednoznačné. Spomeniem len Casablancu. Alebo Niekto to rád horúce. Domyslieť prekvapivý koniec, vo finále problematizovať dovtedy videné a vypovedané, je však nesmierne náročné. Za šťastný teda môžeme považovať každý bystrý, otvorený, podvratný, živelný, mnohorozmerný, viac sa pýtajúci ako hotový koniec filmu. Pretože každý koniec je vždy len bránou k novému začiatku. Filmy plodia filmy. A teda aj závislosť od nich, ako spomína Frank Capra. Je to nekonečný príbeh plynutia filmových obrazov v „krvnom filmovom obehu“ každého diváka.

Martin Kaňuch