Ako každý rok o tomto čase, dokonca oveľa skôr, teším sa na Živly. Na Štiavnicu uprostred kopcov, na plávanie v tajchu pomedzi filmové projekcie, na večerný amfik s oblohou plnou hviezd (v auguste aj padajúcich), a najmä na skvelý organizačný tím a plné kinosály s pravidelnými aj premiérovými diváčkami a divákmi. Viem, že v tomto radostnom očakávaní nie som sama.
Radosť má veľa podôb, nabíja nás energiou do dní plných nepohody a frustrácií. Sú momenty, kedy potešia aj navonok banálne drobnosti či nečakané prejavy podpory a solidarity. Veď viete. Keby som chcela ulahodiť podaktorým očiam, písala by som o tom, že radosť je šťastný detský smiech, život v mieri, láska k vlasti, Slovenskooo... Lenže to by bolo dosť jednotvárne. Kto z nás by sa uspokojil s filmovou prehliadkou v štýle budovateľského étosu rokov päťdesiatych? Alebo vystačili by sme si iba s romantickými komédiami a happy endom? Sotva.
Náročná úloha mala nakoniec jednoduché rozuzlenie: urobiť radosť nám aj vám. Namixovať filmy, ktoré máme radi/y, ku ktorým sa opätovne vraciame, lebo v nás zanechali silnú emóciu, a primiešať k nim trochu bláznivosti, čierneho humoru, paródie, zopár zombíkov, mačiek, svadieb i pohrebov. Festival odštartuje priam festivalovo, neokázalou slávnosťou v botanickej záhrade, presnejšie hájovni, počas ďalších dní zaznie kubánsky latino jazz, hity skupiny ABBA, ale aj chuťovky z domácej hudobnej produkcie roku 1968, od Paľa Hammela, Mariána Vargu a skupiny Prúdy. Chýbať nebudú lektorské úvody k projekciám so zaujímavými informáciami, interpretáciami a dobovým kontextom, bez ktorých by Živly neboli Živlami.
Tešíme sa na vás!
Eva Filová
Umelecká riaditeľka 27. ročníka Letného filmového festivalu 4 živly
Do Bulharska som cestoval v čase najväčšieho výpadku online systémov, aký svet vo svojej histórii zažil. Pozerajúc, ako mi pracovník aerolinky ručne vypisuje batožinový tiket, a prechádzajúc cez turniket, na ktorom jeho kolegyňa v zozname mien hľadá to moje, aby ho mohla perom preškrtnúť, kládol som si v duchu otázku, či môže tento zážitok na mojej ceste ešte čosi tromfnúť. Iste, čakal ma workshop storytellingu zážitkových foriem, ale preskočenie latky nastavenej úvodným zážitkom som si predstavoval len ťažko.
A predsa! Summer Scriptwriting Base je unikátne podujatie, ktorému sa to zas a znova podarilo. Píšem „zas a znova“, lebo som ho navštívil už trikrát, a vždy som si odniesol zážitok radikálne odlišný od toho predchádzajúceho. Séria workshopov a prednášok, ktorá štartuje v majestátnej Sofii, aby sa potom presunula na bulharský vidiek – v tomto ročníku do historickej dedinky Dolen v pohorí Rodopy – je orientovaná na rôzne formy rozprávania príbehov. Pre mňa ako filmového scenáristu sú prirodzene inšpiratívne tie, ktoré sa venujú uzatvoreným storytellingovým formám, pevným štruktúram a prípadnej hre s konvenciou. V posledných rokoch som sa však začal viac zaujímať o otvorenejšie a interaktívnejšie príbehové formy a formáty, a práve v tejto oblasti mi ostatný ročník Summer Scriptwriting Base odpálil dekel.
Čarovné zvykne byť už úvodné oťukávanie sa účastníkov, počas ktorého človek zistí, akou pestrou zmesou osôb bude nasledujúci týždeň obklopený. Americká herečka, maltský dramatik, lotyšská koučka, írsky videoherný vývojár, bulharská učiteľka či hneď niekoľko filmárov... Zloženie účastníckej základne býva namiešané tak umne, že by bol zázrak, ak by človek po skončení odchádzal bez otrasenej perspektívy – v tom najlepšom slova zmysle! Účastníci a účastníčky pracujú počas workshopov individuálne aj v skupinách, spolupracujú aj si poskytujú spätné väzby, a práve vďaka ich rozdielnemu pôvodu a pôsobeniu neúmerne rastie vzdelávacia hodnota podujatia. Jej jadrom však zostávajú intenzívne vstupy lektorov a lektoriek zo „storytellingovej praxe“.
Videli ste triler Hra, v ktorom nechal David Fincher nič netušiaceho Michaela Douglasa pobehovať temným mestom, aby si zachraňoval kariéru, postavenie i holý život? A aby nakoniec zistil (spoiler alert!), že boli všetky udalosti posledných hodín len rafinovanou hrou, ktorou ho na narodeniny chcel potešiť jeho brat Sean Penn? Tvorbou podobných hier sa živí aj Ayden Leroux, ktorá vedie Odyssey Works, spoločnosť vytvárajúcu zážitky na mieru pre jednotlivcov, v angličtine krásne definované ako „experiences for an audience of one“. Samozrejme, nie v podobe takej extrémnej, akú nám vo svojom filme predstavil Fincher, ale Ayden spomínala aj opatrný únos jedného z „hráčov“ a úlohu, v ktorej sa mal dostať naspäť do svojho kilometre vzdialeného domova bez toho, že by tušil, kde sa nachádza.
Pre nás, účastníkov a účastníčky workshopu, mala však Ayden pripravenú o čosi jednoduchšiu úlohu. Mali sme sa navzájom rozdeliť do dvojíc, v priebehu dvoch dní sa vďaka sérii predpripravených otázok a aktivít čo najlepšie spoznať a pripraviť si navzájom vlastné zážitky na mieru. Fascinujúce bolo všetko... Nahliadnutie do procesu, akým Ayden so svojím tímom analyzuje budúcich „hráčov“ či „hráčky“, hĺbkové spoznávanie pridelenej osoby, s ktorou by človek bežne v tejto fáze zbližovania viedol nanajvýš „small talk“ o kultúrnych rozdieloch svojich domovín, ale aj následné objavovanie výsledkov našej sústredenej práce, teda zážitkov, ku ktorým sme si inštrukcie odovzdali v zapečatených sýtočervených obálkach. O zážitok, ktorý pre mňa nadizajnovala dánska divadelníčka Gritt, by som sa nerád delil verejne, ale keď ma stretnete, pokojne sa spýtajte, možno vám o ňom porozprávam.
Podobným spôsobom odzbrojujúce bolo počúvať, ako iný lektor – fínsky spisovateľ, herný dizajnér a vývojár transmediálnych projektov Mike Pohjola – rozpráva o celonárodnej pátracej hre, ktorú pred pár rokmi so svojím tímom zorganizoval vo Švedsku. Televízny seriál v nej prerástol mimo obrazovku, príbeh dopĺňal v rozhlase, novinách, na internete aj v uliciach miest, v ktorých ľudia prenasledovali dodávku s potenciálnymi únoscami zmiznutej ženy... Pogooglite si „The truth about Marika“, možno si budete, podobne ako ja, želať, aby sme mali verejnoprávne médiá podobne otvorené experimentom, ako sú tie škandinávske.
Samozrejme, hlboko v bulharských horách sme si v priebehu jedného popoludnia nemali možnosť pripraviť interaktívny naratív taký prepracovaný, aký mal na svojom konte Mike so svojím tímom. Každý z nás však večer držal v ruke vlastný koncept funkčného interaktívneho príbehu, ktorý každému prijímateľovi či prijímateľke prinesie taký typ zážitku, aké voľby bude v priebehu rozprávania konať.
Summer Scriptwriting Base 2024 tvorili okrem spomínaných dvoch workshopov aj ďalšie, venované vývoju jednoduchých spoločenských hier na mieru špecifickému priestoru (moji kamaráti a kamarátky z oblasti zážitkovej pedagogiky by ich nazvali „drobničky“, čo je rozkošný terminus technicus, áno), alebo princípom prijímania cudzích príbehov za svoje a ich prerozprávania s vlastným vkladom a zámerom. Došlo aj na rýchlokurz AI, ktorého som sa spočiatku mimoriadne obával. Mal som však za sebou „analógovú“ a zážitkovú leteckú prepravu na trase Viedeň-Sofia, ktorá ma ubezpečila, že ľudstvo vie byť stále funkčné aj s papierom a perom. Svoj strach z rozmachu ničivej umelej inteligencie som preto dokázal potlačiť na znesiteľnú mieru. V prajnom a inšpiratívnom prostredí, aké sa darí na tomto podujatí vytvárať, nie je ťažké na chvíľu odložiť svoje strachy. Ďakujem, že som mohol!
Účasť na workshope Summer Scriptwriting Base 2024 finančne podporil Audiovizuálny fond.
Text: Peter Gašparík
(dramaturg sprievodného programu 4 živlov
a lektor tohtoročného workshopu Darovať radosť
- workshop dizajnovania zážitkov na mieru)
Foto: Десислава Тодорова - Kadar Media,
Summer Scriptwriting Base
(úryvok z knihy Filmové miesta na Slovensku)
Slovensko je malou krajinou uprostred Európy, ktorú najlepšie poznáme my sami. Mnoho rokov usilujeme o čo najlepšiu propagáciu, medzinárodný marketing a len občas nám naše renomé vo svete pokazí udalosť, ktorá zahraničné médiá zaujme viac ako čokoľvek ostatné. Strelecký útok v Devínskej Novej Vsi, vražda novinára, únos pomocou vládneho špeciálu, politické excesy… Peter Sagan a jeho športové úspechy nezvládajú vyvažovať všetky hlučné negatívne správy o Slovensku tými pozitívnymi. Z každej cennej medaily na prestížnych športových podujatiach sa raduje celý národ a v kútiku duše dúfame, že nás aj zvyšok sveta vníma ako úspešnú krajinu. Vyrazíte však za hranice a nastáva prekvapenie. Niekde je synonymom Slovenska pre niekoho borovička, inde slivovica. Domorodci v severoafrických dovolenkových krajinách započujú slovenčinu a zvolajú „Jak se maš, heski holky“, pretože ste nepochybne „tourist from Prague“. Pre niektoré americké médiá sme v minulosti boli Slovenija, alebo len akási časť Juhoslávie. Dnes sme pre mnohých zo západu len post sovietska krajina, ktorá je rozbitá tak, ako to ukázal film Eurotrip (Eurotrip, 2014) a nebezpečná tak, ako vo filme Hostel (Hostel, 2005). Pre domorodcov na Zanzibare či bežných ľudí na ostrove Bali je naším symbolom jednoznačne Hamšík, kým o Chárovi, Tatarovi a Šatanovi, nie to ešte o ľadovom hokeji, nikdy nepočuli.
V rôznych mestách USA žije stále veľká komunita Slovákov alebo potomkov Slovákov. Medzi takými aj úspešná americká spisovateľka Mary Kubica. Avšak je nemožné žiadať od nich, aby vo svete propagovali Slovensko. Keď však ukážete fotografie našich hradov, zámkov, tiesňav či jaskýň japonským turistom, starším americkým cestovateľom, Kórejčanom či Austrálčanom, budú z nich prekvapení. Mnohí z nich si totiž myslia, že v Európe sú štyri slávne hrady. Drakulov hrad v Transylvánii, rozprávkový Neuschwanstein v Nemecku, škótsky Eilean Donan, známy z množstva filmov a samozrejme ten hrad v Disneylande v Paríži. Ako šok pôsobí pre nich zistenie, že slovenské hory a údolia už stáročia strážilo mnoho pevností alebo zistenie, že tzv. krvavá grófka, konkurentka slávneho Drakulu, nie je vymyslená postava dejín. Rovnako je pôsobivý pohľad na Tomášovský výhľad v Slovenskom raji, fotografie Bojnického zámku či pohľad na tzv. ferraty v slovenskej prírode. Aj takýmito miestami sa dokážeme zapísať do pamäte neznalých turistov a ignorantov, ktorí absolvujú spoznávanie Bratislavy ako povinnú jazdu okolia Viedne. Tam pre nich Slovensko končí. Nedokážeme sa predať a vytvárať symboly, ktoré by nás mohli propagovať a spájať aj inde vo svete.
Švajčiari majú svoje syry a hodinky, Taliani víno a pizzu, Španieli toreadorov, tango a kvantum ďalších symbolov. Nemci majú svoj októbrový festival, pivo a klobásky, Rusi zase matriošky, vodku, baranicu a Poliaci „krówki“. Pre svet je Slovensko Sagan a Hamšík. Nedarí sa nám však ponúkať turistom nejaký produkt, hoci záujem o Slovensko rastie. Máme naozaj veľa krás, pamiatok, ako aj prírodných jedinečných scenérií. V mnohých lokalitách však nefungujú služby, neovládame jazyk, turistom chýbajú informácie, nič sa nedozvedia a hoci o sebe hovoríme ako o národe pohostinnom, nie je to vždy celkom tak. Otváracie hodiny sú u nás striktné a nájdeme miesta, kde sa neoplatí ani pýtať na cestu. Máme stovky hradov a zámkov, nádherných miest, regionálnych ojedinelostí, rarít a zvyklostí, avšak keď máme prezentovať Slovensko niečím jedinečným, ponúkame halušky, ktoré pre cudzincov nevyzerajú a ani nevoňajú vábne.
Slovensko je však viac ako len halušky, dokonca viac ako len Bratislava a „Haj Tatras“. Príležitosti na rozvoj turizmu sa tu hľadajú len sporadicky a pre filmový turizmus takmer vôbec. Film však môže ukrývať niečo známe v neznámej krajine. Niečo, čo zahraničný turista dôverne pozná a spája si s určitým úspechom, prípadne aj s „hollywoodskymi“ menami. Filmové miesta majú vo svete svoju osobitnú cieľovú skupinu nadšencov pre film a cestovanie súčasne. Rovnako láka aj samostatné skupiny bez prímesi tej druhej. Veď aj na pobrežie Írska vyrážajú Slováci, ktorých bežne nič neprinúti cestovať. Avšak vidieť miesta zo scén seriálu Game of Thrones je vec životnej potreby. Aj filmový turizmus je teda cesta, ako zaujať určitú skupinu cestovateľov, hoci stále akoby ani neexistoval. Diela kinematografie dokážu ničiť, ale aj zachraňovať. Veď svoje by o tom vedeli rozprávať obyvatelia Hoštic u Volyně, thajskí organizátori výletov na Ko Phi Phi Lee, rovnako ako ľudia v českej obci Dalešice, ktorá by bez filmu Postřižiny nemala to, čo má dnes. Slovensko v súčasnosti na film aktívne láka najmä do obce Nová Lehota a aj to nie pre film, ale televízny seriál. Horná Dolná obec preslávila viac ako iránsky film The Green Ashes z roku 1994, ktorý samozrejme nemal pre Slovensko až taký význam. A pritom stále nespomíname samotné nakrúcanie a prilákanie filmárov, ktorí pri natáčaní nechávajú v krajine milióny eur alebo dolárov. Skutočné milióny. Nezabudnuteľné zamestnanie dostávajú vodiči, pomocníci, stavitelia kulís a uplatnenie nájdu aj historické remeslá, zberatelia veteránov, šermiari atď.
V počte nakrútených filmov sa Slovensko nedokáže vyrovnať nielen susednej Českej republike, ale ani Maďarsku. Základom pre úspech Slovenska a zvýšenie jeho atraktivity sú štátne dotácie, úľavy alebo viac aktivity na úrovni organizácií, filmových spoločností a propagácie Slovenska tak, aby si ho všimli slávne mená produkujúce film. Alebo práve skauti vyhľadávajúci lokácie pre film. Stránka www.filmcommission.sk venovaná prezentácii Slovenska filmárom s informáciami o možnom postupe a finančnej pomoci od Ministerstva kultúry SR sa spamätala až koncom roka 2008. Dovtedy Slovensko tápalo v tme a zostávalo prehliadané aj u tých, ktorí o Slovensku mohli uvažovať pri jeho skúmaní „na diaľku“. Dnes prostredníctvom nej podporuje filmovú tvorbu, jasnými a prehľadnými informáciami, novinkami a prístupnosťou približuje Slovensko viac než kedykoľvek predtým.
Slovensko je síce malá krajina, no neobyčajne bohatá na rôznorodé prírodné scenérie, výhľady, údolia, krasové útvary, ale aj lokality, v ktorých je kľúčová architektúra. Práve dobové ulice, staré domy, prípadne stavby pripravené na demoláciu, môžu osloviť filmových agentov a režisérov pre konkrétne scény v ich pripravovanom filme. Slovensko po páde socializmu dokázalo niekoľkokrát zaujať filmových tvorcov zo zahraničia a vďaka skúseným architektom a staviteľom filmových kulís sa sem opakovane vrátili. Aj to svedčí o atraktivite našich miest, ktorým v rozvoji chýba len väčšia propagácia vo filmovom priemysle a spolupráca pri ďalších filmových projektoch. Stále sme však v porovnaní s okolitými krajinami výrazne pozadu pre absenciu technického zázemia v podobe vybavených a prístupných ateliérov, ako aj počtom ihneď pripravených skúsených ľudí vyťažených len prípravou filmovej scény. Dôvodom, pre ktorý dokázalo Slovensko obstáť v technologicky aj logisticky vyspelejšej konkurencii iných krajín, je prítomnosť historických objektov, unikátnej rôznorodosti prírodných scenérií a typov krajiny. V neposlednom rade tvorí atraktivitu pre zahraničné filmové štúdiá prítomnosť konkrétnych ľudí a ich skúsenosti. Ak by sme hovorili o staviteľoch filmových kulís, osobnosťou v tomto smere je Jozef Mičo z Terchovej a ľudia okolo neho. Tí vytvorili stredoveký Londýn v Príbehu rytiera, kulisy a objekty v Dračom srdci, dom vo filme Kuře melancholik a ešte scény mnohých ďalších filmov. Aj takéto talenty a schopnosti vytvárajú zázemie pre ďalšie projekty.
Filmový turizmus nie je riešenie, ako zachrániť regióny bez turizmu a atrakcií. Je len možnosťou, s ktorou by sme mali počítať, vytvárať pre ňu podmienky a najmä chápať filmový turizmus inak ako doteraz. Niekoľko rokov v cestovnej kancelárií, na marketingových pozíciách, v médiách, ako aj priamo v spolupráci s hotelmi a ľuďmi v cestovnom ruchu na Slovensku mi prinieslo dôležité poznatky. Filmový turizmus je u nás chápaný ako rozprávka. Niečo, čo nejestvuje a nie je preto brané vážne. Napriek tomu, že existujú miesta ako české Hoštice u Volyně, Oravský hrad a Bojnice, známe z množstva rozprávok a filmov. Alebo všetkým dobre známe miesta v Chorvátsku spojené s Winnetouom. Je zvláštne, že pri výraznom filmovom turizme, ktorý sa s Winnetouom spája, bol v posledných rokoch ešte stále považovaný medzi odborníkmi (ako aj v cestovných kanceláriách na Slovensku) za mýtus, alebo len vedľajší poddruh turizmu popri klasickom plážovom turizme. Možno však, že myšlienka o existencii tohto druhu turizmu na našom malom Slovensku potrebuje len nakopnúť…
Tomáš Galierik
Bezstarostná jazda, Aferim!, Lost Higway, Lillian, Bežec, Ďaleká cesta, Dobytie Everestu, OMO - Cesta do praveku, Mŕtvy muž – to je len niekoľko názvov, len drobný výber, ktorý uvádzam ako príklad. Ako príklad toho, čo tento rok uvidíte, ak sa vám bude chcieť. Tohtoročná téma je CESTA a naplniť ju nebolo jednoduché. V žiadnom prípade sa nesťažujem, ale nebolo. Nie preto, že by v dejinách kinematografie či v tej najsúčasnejšej bolo málo filmov na túto tému, to nie. Naopak, je ich až priveľa.
Kinematografia je v podstate cesta sama o sebe, už od Cesty na Mesiac z roku 1902. To sme tiež chceli ukázať, vybrať aj staršie, zaujímavé archívne diela, a zároveň najnovšie, aby sa dalo porovnať, akú cestu filmové umenie prešlo v oblasti formálnych vyjadrovacích prostriedkov.
Zároveň je film obrazom pohybu, je rozprávaním pomocou za sebou nasledujúcich obrazov. No a aký námet už môže byť pre takýto umelecký druh atraktívnejší ako prekonávanie prekážok v pohybe, na ceste? Cesta ako putovanie, ako hnutie, ako rýchlosť/pomalosť a na druhej strane (alebo zároveň) cesta duchovná, filozofická, cesta myslenia od jedného bodu k ďalšiemu.
Pri výbere sme vychádzali viac-menej z troch okruhov, uvedených vyššie, teda zopakujem, zjednodušene – cesta vývoja kinematografie, fyzická cesta, mentálna cesta.
A prečo to nebolo jednoduché? Pretože moje vážené kolegyne a kolegovia (to píšem s plnou vážnosťou a úctou) sú špičkoví profesionáli a profesionálky s obrovským množstvom vedomostí a s vyhranenými názormi, každá a každý priniesol do diskusie množstvo tipov, ktoré si obhajovali, uvádzali do súvislostí, filmy sa škrtali, vyhadzovali a potom znovu brali do úvahy, prichádzali nové a ďalšie nápady a opätovne sa prehodnocovali...
Nuž a výsledkom je náš intelektuálny konštrukt: tohtoročný program. Robili sme, čo sme mohli, a najlepšie, ako sme vedeli. Ideálom by bolo, aby si každý po absolvovaní festivalu, filmov a úvodov k nim vedel urobiť relevantný obraz o fenoméne cesty v kinematografii, aby mal túto špecifickú žánrovú formu zmapovanú. Bude to zábavná cesta.
Užite si to.
Martin Ciel
Umelecký riaditeľ 26. ročníka Letného filmového festivalu 4 živly
P.S:
„Road movie je filmový žáner, v ktorom hlavné postavy opustia domov a absolvujú cestu, čo zvyčajne zmení perspektívu pohľadu na ich každodenný život.“ (Danesi, Marcel. Dictionary of Media and Communications. M.E. Sharpe, 2008. s. 256.)
„Road movie je často nazývaný nepolapiteľným a nejednoznačným filmovým žánrom. Timothy Corrigan uvádza, že road movie je vedome nečistým žánrom, keďže už v sebe obsahuje nadmerne stanovené a zabudované tendencie prelínania žánrov.“ (Orgeron, Devin. Road Movies: From Muybridge and Méliès to Lynch and Kiarostami. Springer, 2007. s. 3)