Rómsky mládenec Vincko sa ocitne v celkom inom prostredí, v akom žil doposiaľ – odkrúca si totiž dvojročnú vojenskú službu medzi nerómskymi „spolubojovníkmi“. Stretnutie dvoch celkom odlišne hierarchicky usporiadaných svetov zakladá hrozbu tragédie.

 

Československý filmový režisér Dimitrij Plichta sa narodil v roku 1922 v Českých Budějoviciach, študoval v Prahe estetiku, pracoval ako rozhlasový, neskôr filmový režisér dokumentárnych a hraných snímok. Hoci Čech, viac ako dvadsať rokov pôsobil v Slovenskom filme v Bratislave. Jeho filmografiu zapĺňajú desiatky populárno-náučných a hraných filmov pre deti aj dospelých.
Priveľa sa toho o Dimitrijovi Plichtovi nenapísalo, hoci jeho tvorba ako celok by si zaslúžila poriadnu interpretáciu, lebo je to v našom kontexte výnimočný autor. Tri jeho celovečerné hrané filmy pre dospelých – Kto si bez viny... (1963), Šerif za mrežami (1965), Láska neláskavá (1969) – spája kultivovaný civilizmus námetový, scenáristický, režijný aj kameramanský. Civilizmus, pokúšajúci sa nahmatať jadro problému. Plichtova uvzatá tendencia zabŕdať od osích hniezd, tých spoločenských a týkajúcich sa mladých ľudí, je na slovenské pomery nevšedná.
Plichta sa dotýkal horúcich spoločenských tém. Dôkazom toho, že sa mu darilo triafať do čierneho, je aj očierňujúci posudok-rozsudok, ktorý zaznel na kolibskej pracovnej porade II. tvorivej skupiny v septembri 1969 ako odpoveď na otázku, či by film Láska neláskavá mohol slovenskú kinematografiu reprezentovať na MFF v Moskve: „Tento návrh nepovažujem za momentálnej situácie za šťastný. (...) Príbeh mladých ľudí, túžiacich po čistej až absolútnej láske, s kritickým aspektom na výchovu v rodine by bol pre sovietskeho diváka i oficiálnu kritiku neprijateľný pre jeho pesimizmus, dezilúziu a bezvýchodiskovosť. (...) Keď uvážime celkovú situáciu v našich vzťahoch, úporné úsilie našich straníckych i vládnych predstaviteľov normalizovať ich, nepovažujem za diplomatické dráždiť ich precitlivenosť na každý prejav československej kultúry, ktorý nie je na ich mieru.“
Vyššie menované Plichtove filmy majú – okrem už spomínaného sociálneho a etického rozmeru – ešte ďalšie spoločné črty: uprednostňovanie nehercov; nakrúcanie v autentických prostrediach; sústredenie sa na vnútorné prežívanie hrdinov v hraničnom okamihu života, keď sa ocitajú za múrmi a mrežami štátnych (direktívnych) ustanovizní (kasárne, nápravno-výchovné zariadenie pre mladistvých, väznica); zvláštna obrazová štylizácia, aj prísne účelná, aj zjavne viditeľná; zámerne neprikrášľovaná realita meritórne formujúca filmárov pohľad na okolie; blíženie sa k dokumentárnemu ponímaniu hranej tvorby... Podobné sú si rovnako zdroje, z ktorých autor námetu, scenárista a režisér (všetky tri tituly sú autorskými filmami) čerpal materiál pre svoje príbehy. Plichtove zdroje pramenia v skutočnom svete – v súdnych spisoch, zápisniciach vojenskej prokuratúry; obohacujú sa nepovrchným poznaním konkrétnych prostredí i ľudí v nich žijúcich, nahrávaním autentických výpovedí, ktoré sa neskôr stávajú podkladom pri tvorbe filmových dialógov.
Snímka Kto si bez viny... sa odohráva v kasárňach, kde si mladí muži odkrúcajú dva roky povinnej vojenskej základnej služby. Je medzi nimi aj snaživý Róm Vincko. Vykreslenie jeho charakteru a motivácií, príbeh jeho lásky k manželke Šujane, zničujúca žiarlivosť ústiaca do vraždy, hľadanie človečej identity a poctivé autorské premýšľanie o inakosti jednotlivca, rozdielnosti etník a hľadanie kľúča k tolerancii – o tom je Plichtov debutový hraný film určený dospelému divákovi. (Rómskou problematikou – ako prvý na Slovensku – sa režisér zaoberal už v dokumente Upre Roma z roku 1955.) Aj stereotypné posudzovanie – boj s ním či podliehanie – je priamo témou tohto filmu. Stereotypy založené na nelogických predsudkoch otupujú mysle a nútia človeka konať zlo. Spolubojovníci sa zle správajú k Vincovi, Vincko zle k Šujane, Vinckova mama k neveste. Kto si bez viny, hoď kameňom. Hodili vojaci a trafili Vincka; hodil Vincko a trafil Šujanu. Najvinnejší menej vinného a ten nevinného. V duchu (našťastie pominuvšej) doby vzniku snímky so stereotypmi nemajú problémy vyššie šarže spravodlivej socialistickej armády. Regrút Maroš situáciu chápe, dvakrát dokonca explicitne naznačí, že síce už by sa Rómovia odsudzovať nemali, ale... Prešlo takmer päť a pol desaťročia od nakrútenia filmu, a to ale z predchádzajúcej vety je tu medzi nami stále prítomné.